10 top-tipov na využívanie technológií v triede

YouTube – Top ten tips for using technology in the classroom
 

Web 2.0 nástroje pre učiteľov

View this document on Scribd

Domáca úloha učiteľa v projekte MVP na SŠ – zamyslenie:)

V triede sa pomerne často stretávam s problémom, že žiak nemá záujem sa v danej chvíli venovať tomu, čomu by sa – aspoň podľa mňa ako učiteľa – mali venovať všetci moji žiaci:rovnakej úlohe pre všetkých, v rovnakej chvíli, rovnako dlho, rovnakým spôsobom. Sústrediť sa na moje pokyny, rovnaké pre všetkých. Majú teda robiť to, čo chce niekto iný, tak, ako to chce niekto iný, preto, lebo to chce niekto iný, len aby bol spokojný niekto iný. Byť na mieste svojich žiakov (spomínajúc si na moje túžby, pocity a potreby v ich veku a pozícii), tiež by som bola znechutená a sklamaná spôsobom dnešnej výučby. Žiaci sa chcú radšej baviť so svojimi mobilnými elektronickými vecičkami, ktorými – podľa mojich predstáv o disciplíne – nesystémovo, neorganicky, rušivo dopĺňajú, či nežiadúco nahrádzajú to „potrebné“ dianie na hodine.Sama si vďaka moderným technológiám „skvalitňujem“ svoj život. Teda, aspoň som si to myslela. Šetrím čas. Na druhej strane – paradoxne – zrýchľujem svoje životné tempo. Dokážem za menej času spraviť viac. To je fascinujúce. No ja som nenásytná. Asi pozostatok zo starého, neinformatického sveta. Ulakomím sa na všetko nové a zaujímavé, čo sa objaví. Len aby mi, nedajbože, niečo neušlo! Veď čo, keď už také nebude, a ja potom budem ľutovať, že som to nevyužila? Mne akosi pomalšie dochádza, že mi v podstate aj tak nič neujde, lebo je už všetkého – aspoň čo sa informácií týka – dnes dostatok (akurát si je ťažšie vybrať). Tak zo zotrvačnosti ešte stále naberám a naberám (prácu, kilogramy), ale aj strácam a strácam (osobný život, zdravie). A žiaci? Naopak. Neberú si, čo im „dávam“, lebo vedia, že takého ešte bude… (a majú v podstate pravdu, lebo ja sa snažím dávať im stále niečo lepšie a lepšie). Darí sa im však opačný extrém: neberú si nič. A venujú sa sebe. Ja neviem spomaliť či zastaviť sa, oni sa nemajú kam ponáhľať.

Digitálne technológie mi umožňujú trochu iný uhol pohľadu na svet, a tým aj na „učivo“, ktoré majú moji žiaci „zvládnuť“. Zrazu sa zdá zbytočné písať si poznámky – veď načo takto „strácať“ čas, keď existuje ich (takmer) bezplatná elektronická podoba. Zároveňsa však akoby vytrácala aj hodnota informácií, ktoré kedysi zohnať stálo čas, námahu, peniaze, no a bolo treba mať aj šťastie. Dnes je všetko prakticky ihneď dostupné, aj keď, ako som už vyššie spomínala, musí sa viac rozlišovať – oddeľovať zrno od pliev. To však nič nemení na fakte, že obsah toho, čo sme zvykli učiť v predmete slovenský jazyk a literatúra, zrazu zostáva ako nahý kráľ v jednej z rozprávok Hansa Christiana Andersena. Je akosi málo toho, čo je zmysluplné, veľa toho, čo je zbytočné. Žiaci to vnímajú, učiteľ nemá čas, energiu, ani veľa možností riešiť to za svojho zúfalého pochodu: funguje ako vedecký pracovník, metodik, školiteľ kolegov, má plný učiteľský úväzok, sám sa chce vzdelávať, potrebuje kredity. Má rodinu, ktorá ho potrebuje. To je veľa aj na sedem životov… Čo by som dala za viac voľného času, aby som konečne nabrala silu a chuť na sebe pracovať: vtedy, kedy ja chcem, v tom, v čom ja chcem, tak, ako ja chcem, preto, lebo ja chcem. Už som ako moji  žiaci. A nečudujem sa im.

Nie učitelia, ale mobily sú dobrým vzorom. Doba umožňuje flexibilitu. Škola, nie?Keď čítam slohové práce žiakov, zisťujem, že ani oni nie sú až takí nadšení. Nie sú nadšení svetom, ktorý pre nich vytvárame my, dospelí. A my sa ich ani nepýtame, čo chcú, lebo akoby sme už dopredu vedeli, že tie ich predstavy budú naivné, povrchné, pre nich pohodlné, pre nás málo „hodnotné“, málo rozvíjajúce osobnosť. Lenže, problém je asi aj v tom, že my im ani nadávame šancu, aby im niečo „múdre“ vôbec napadlo. Keď naše podnety nestačia, nahrádzajú ich tie účinnejšie. Naša konkurencia je globálna. Nie sú odkázaní na našu milosť, na náš svet, na naše informácie, na naše aktivity… Keby tie naše boli lepšie než tie, čo majú odinakiaľ, ktoré by si asi tak vybrali? Ak je to naše dobré a múdre, prečo to nechávame v nepríťažlivom obale? A nie je problémom najmä obsah? Prečo je rovnaký pre všetkých? Potrebujú všetci to isté? Alebo je jednoducho pre spoločnosť takéto školstvo prvoplánovo ekonomicky výhodné? Frontálna výučba, pásová linka, efektivita mašinérie. Produkujeme rovnaké „nepodarky“ z rozdielnych „materiálových vstupov“. Z každého jedinečného prváka chceme mať na konci štúdia rovnako odpovedajúceho maturanta. Nereálne, násilné, kontraproduktívne, zbytočné, nebezpečné, obracajúce sa proti nám. Každý potrebuje individuálny prístup, osobný záujem, špecifickú diagnózu, vybrané procedúry na dušu a telo, aby sme boli zdraví, šťastní a naplnení láskou. Veď to si všetci aj najčastejšie a predovšetkým želáme, či nie?